Kolobežkou z Hrebienka do Starého Smokovca? Dobre si to rozmyslite

Autor: Richard Ščepko | 5.8.2009 o 11:41 | Karma článku: 12,36 | Prečítané:  5880x

Je piatok krátko po dvanástej hodine. Ja s priateľkou a jej bratom sa nechávane zlákať jednou z atrakcií Vysokých Tatier. Jazdou z Hrebienka do Starého Smokovca na kolobežke. Obliekame si ponúkané reflexné vesty, prilby a po zaplatení 12 eur (3 x 4 eurá) berieme pripravené kolobežky. Jeden z prevádzkarov upozorňuje na prednú brzdu a jej účinkoch pri prudkom zabrzdení. Vysielačkou dostáva kolega v cieli (Starý Smokovec) informáciu, že z Hrebienka sú pripravení 3 "odvážlivci". Informáciu potvrdzuje a pripomína, že v tomto úseku nie je žiadne auto, takže trať je voľná. Ideme dole.

Idem prvý.  Za mnou je priateľkin brat. Ona ide pomalšie a chvíľku zaostáva. V celom úseku trate je pre kolobežky vyčlenený asi meter široký pás na pravej strane vozovky. Komunikácia je od Starého Smokovca označená ako lesná cesta so zákazom vjazdu. Pred prvou zákrutou je počuť moje intenzívne pištiace brzdy. Cesta prebieha dobre a v podstate plní moje očakávania. Len dva krát sa mi stalo, že úsek vyznačený pre kolobežky je križovaný chodcami. V mojom prípade hlučné brzdenie slúžilo na chodcov aj ako upozornenie na blížiace sa kolobežky. K nebezpečnej situácií rozhodne nedošlo. Do cieľa som teda dorazil prvý, o pár sekúnd priateľkin brat. Cieľ bol označený kuželmi, ktoré slúžili na zastavenie nie len kolobežiek, ale aj prípadného auta smerujúceho na Hrebienok. To v cieli naozaj stálo a čakalo na príchod nás troch. Priateľka zatiaľ nedorazila. Skladáme prilby a reflexné vesty. Vtedy si všimnem, že prevádzkar púšťa čakajúce auto. Myslel som, že priateľka je už v cieľovej rovinke, ktorú sme (keďže sme boli naľavo od nej) nevideli. Prevádzkar podišiel k nám a ukladal naše kolobežky. Upozornil som ho na intenzívne pískajúce brzdy s otázkou, či je to v poriadku. Odpoveď znela nie a bez náznaku kontroly položil kolobežku k ostatným. Zvlážstny prístup (pravdepodobne) brigádnika. To už som sa otočil k cieľovej rovinke a čakal na priateľku, ktorá nechodila. Podišli sme s jej bratom bližšie ku kuželom (prvá fotografia pod textom) a čakali. Po asi minúte sa objavilo auto s prívesom (na kolobežky) jedného z prevádzkarov. Zastavilo v cieli a ihneď začal vodič s nakladaním kolobežiek. Priateľka stále nechodila. Otočil som sa k vodičovi auta s prívesom a šiel k nemu. Chcel som sa spýtať, či nevidel cestou priateľku, keďže stále nedorazila. Stihol som však urobiť len pár krokov a pri obzretí som ju zbadal vychádzať zo zákruty. Šla pešo s kolobežkou vedľa nej. Plakala. Keď sme k nej dobehli, ruky sa jej triasli a na oblečení mala zvyšky suchej trávy. 
Začala rozprávať, čo sa vlastne stalo. Auto, ktoré (asi) brigádnik pustil, ju pri obchádzaní chodcov vytlačilo do priekopy. Nebolo miesta a ani času sa mu vyhnúť.  Vodič nezastavil. Pre mňa prvé zarážajúce zistenie. Keďže nebola schopná kolobežku vytlačiť z nie veľmi hlbokej priekopy, poprosila ochotného turistu. Vraj bol z toho celého tiež vystrašený. Pomohol jej na cestu, ktorou práve v tej chvíli prechádzalo auto jedného z prevádzkarov s prívesom (ten, ktorého som sa chcel spýtať, či nevidel moju priateľku). Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov tiež nezastavil. Prešiel bez povšimnutia možno meter a pol od nej. Aj napriek reflexnej veste ju asi vidieť nebolo... Druhé zarážajúce zistenie.
Pribehol som k prevádzarovi a žiadal som vysvetlenie, ako je možné, že bolo auto pustené (brigádnikom) na komunikáciu aj napriek tomu, že z troch kolobežkárov dorazili len dvaja. Prevádzkar s mierne sklonenou hlavou pokračoval naďalej v ukladaní kolobežiek do prívesu s tým, že sa ospravedlňuje, že sa to nemalo stať. Očakával som, že si zavolá brigádnika (ktorý sa medzičasom skryl za auto) a bude žiadať od neho, ako je možné, že aj napriek nahláseným trom kolobežkárom pustil po príchode dvoch čakajúce auto. Nič z toho sa však nestalo. Nespýtal sa jej, či je v poriadku, nejavil záujem o jej zdravotný stav. Len so sklopenými ušami počuval moje rozhorčenie. Pri spomenutí polície reagoval s tým, aby sa žiadna nevolala. Že už aj tak majú čo robiť s mestom. S takouto organizáciou a prístupom sa čudujem, že o povolenie neprišli už pred tým. Keďže som sa aspoň ústneho prísľubu na dôslednejšiu organizáciu nedočkal, po niekoľkých minútach sme odišli preč. Priaťeľka bola vystrašená, ešte stále sa trasúca. Špinavé nohavice, oškreté koleno a topánky, narazený hrudník a mikina od trávy. Nič vážnejšie sa nestalo, tak sme celú záležitosť nechali tak. 
V noci sa začala budiť na bolesť v krku. Ráno už mala problém aj s malým otočením hlavy. Bolesť však nebola intenzívna. V nedeľu sa to zmenilo a bolesť sa zintenzívnila, začala prechádzať na ramená. Večer navštívila pohotovosť. Po rontgene, ktorý zlomeninu našťastie neukázal, dostala tzv. golier. Mal by zmierniť bolesť, ktorá by mala byť na piaty deň najintenzívnejšia. Podľa lekára ho bude nosiť 2 až 3 týždne. Spomínaná diagnóza nehovorí o ničom vážnom. Našťastie. Odtrpí si bolesť a dovtedy sa zahojí aj oškreté koleno. 
Prečo potom tento článok? Chcem ním poukázať na správanie (pre mňa nepochopiteľné) prevádzkárov. Nielen že bolo pustené zásobovacie auto, ktoré nezastavilo, nezastavil však ani prevádzkovateľ v aute. Dodnes ľutujem, že som sa o druhom nezastavení dozvedel až dodatočne. Po celý čas som mal pocit, že sa spravodlivosti nedomôžem a celú vec sa snažil zamiesť pod koberec. Nežiadali sme peniaze, no určite by som sa na celú vec pozeral inak, ak by jej z jeho iniciatívy boli vrátené peniaze, bolo dohovorené schovávajúcemu sa brigádnikovi a vyslovené úprimné ubezpečenie, že sa takéto niečo už opakovať nebude. Neviem, k čomu im slúžia vysielačky, ak komunikácia medzi Hrebienkom a Starým Smokovcom zlyháva. Spomenul som si na nedávny článok v Žurnáli, v ktorom poukazovali na takéto správanie v turistickom ruchu. Prachy za každú cenu. Pritom už v Tatrách kolobežky jeden život zobrali...

DSC09164.JPG

Takto vyzerá cieľová rovinka v Starom Smokovci. Naľavo je auto prevádzkara, ktorý nezastavil.

DSC09165.JPG

Cesta je zablokovaná kuželmi. Vodiči sú donútení zastaviť. Prevádzkovatelia tejto atrakcie komunikujú medzi sebou vysielačkou. Ak je cesta voľná, púšťajú kolobežky, ak nie, čaká sa na príchod auta na Hrebienok. Realita bola v tomto prípade úplne iná.

DSC09167.JPG

Dopravné značenie osadené na ceste na Hrebienok.


Ak je v Tatrách (no nie len v nich) viac takýchto podnikateľov, potom sa nečudujme, že klientela z našej najväčšej prírodnej pýchy, odchádza do Álp za kvalitnejšími službami a úplne iným prístupom k zákazníkom. A je úplne jedno, či ide o čašníka v poloplnej reštaurácií, alebo prevádzkára atrakcií.

 

Za zmienku stojí aj kvalita hlavnej komunikácie v Starom Smokovci. Za ňu je už zodpovedný mesto Prešovský samosprávny kraj. Fotografie komentár nepotrebujú:

DSC09151.JPG

DSC09154.JPG

(stred cesty)

DSC09152.JPG

Takéto výtlky nečakajú len na cyklistov, ktorých v Tatrách nie je najmenej, ale aj na vodičov.

DSC09156.JPG

DSC09157.JPG

Nie len kamene na tatranských chodníkoch možu spôsobiť vyvrtnutie členku, ale aj takéto diery na prechode pre chodcov. To, že ide o dlhodobejší stav je badateľné z vodorovného značenia, ktoré je nastriekané aj v dierach. Zarážajúca a smutná vizitka jednej z brán do Vysokých Tatier.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tomanová nám viac škodí ako pomáha, hovoria niektorí rodičia

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

PLUS

Miro Jaroš: Prekážajú mi rodičia niektorých detí

Spevák má niekedy pocit, že detské pesničky sú jeho jediný svet.


Už ste čítali?