Ako do Trenčína priemysel dostali (Historické fotografie)

Autor: Richard Ščepko | 23.3.2010 o 9:38 | (upravené 21.8.2010 o 18:05) Karma článku: 11,61 | Prečítané:  8334x

Oblasť vo východnej časti mesta Trenčín (Pod Sokolicami) významne ovplyvnili vojenské kasárne a priemyselný areál, ktorý pretrval dodnes. Aj napriek tomu, že Trenčín mal na konci 19. storočia veľký administratívny význam (sídlo župy) a vojenský význam, priemyselne toto mesto významne zaostávalo. A to nie len v rámci Rakúsko – Uhorska, ale aj za mnohými slovenskými mestami (napr. Žilinou či Trnavou). Trenčín mal od konca 19. storočia vybudovanú železnicu, ktorá vytváral predpoklad na ďalší rozvoj. V meste existovalo len niekoľko väčších remeselníckych dielní. Dôsledkom takto "rozvinutého" priemyslu bol nedostatok financii, nezamestnanosť a aj celková hrozba o neistú perspektívu tohto mesta.

Už v roku 1890 poslanec za Trenčiansku župu, Valér Smialovský (!) kritizoval tento stav v parlamentnom prejave. Presadzoval, aby ľudia prácu dostali doma a nemuseli za ňou odchádzať do iných regiónov. Kritizoval tiež názor o rozdelení monarchie na priemyselne Rakúsko a agrárne Uhorsko. Niečo naznačuje aj správa o vývoji mesta z roku 1901 (spomínaná vo Vlastivednej monografii Trenčína). V nej starosta konštatuje, že „priemysel v uplynulom roku, tak ako aj v predchádzajúcom, pokrýva iba domáce potreby“. Teda žiadny export. V roku 1891 sa rokovalo s podnikateľmi, ktorí nakoniec dali prednosť Žiline, v roku 1893 o stavbe cukrovaru, ktorý nakoniec v roku 1901 postavili v Trenčianskej Teplej. Aj napriek vybudovanej železnici Trenčínu chýbal priemysel.

trencianska_zupa_map_new.jpg

Pre predstavu prikladám aj mapu Trenčianskej župy počas monarchie. Aj podľa nej je vidieť, že administratívne mal Trenčín, ako sídlo župy, veľký význam. V dolnom rohu je časť mapky zobrazujúcej vtedajšie rozdelenie regiónov v severnom Uhorsku (dnešné Slovensko). Župa sa tiahla od Nitrianskej (Nyitra) až po Oravskú župu (Árva). Zdroj: lazarus.elte.hu, commons.wikimedia.org

trencin_kasarne_okolo_1904.jpg

Východná časť, kde mesto končilo vojenskými kasárňami. Pohľadnica je pravdepodobne z obdobia okolo roku 1904. Dnes je areál kasární rozsiahlejší. V prvom roku vojny (1914) boli kasárne doplnené o nemocnicu s nízkou zástavbou. Tá je vidieť na ďalšom zábere danej lokality. Miesto, kde je dnes priemyselný areál, bolo v tej dobe lúkou a poľom. Zdroj: z knihy Trenčín na starých pohľadniciach

Istý čas tu skúšal podnikať aj viedenský vynálezca Norbert Ceipek. Ten plánoval vyrábať svoj Titanit, teda „bezpečnostnú“ výbušninu, ktorá mala ambíciu konkurovať zabehnutému a osvedčenému dynamitu. Stihol postaviť časť výrobne, ktorá by mala stáť dodnes. Či objekt naozaj dodnes stojí sa mi zistiť nepodarilo.

titanit_orez_new.jpg

Prikladám ešte dobovú reklamu na trhavinu Titanit z uhorského týždeňníka. Uverejnená bola v novinách, ktoré vychádzali pod názvom "Jó Szerencsét". Vyšli pred 100 rokmi, konkrétne 21. augusta 1910. Zaoberali sa baníctvom, hutníctvom a technikou v týchto odvetviach. Zdroj: epa.hu

Pre zaujímavosť uvádzam preklad dobovej reklamy:

"Maďarská bezpečnostná trhavina (podľa metódy Ceipek). Výborný maďarský produkt. Úplne necitlivý voči nárazu, tlaku, mrazu a teplu. Možnosť prepravovať a skladovať všade. Jednoduché a bezpečné ovládanie. Vzhľadom na výbušnú silu konkuruje všetkým dostupným trhavinám. Mierna cena. Pokusy boli vykonané na náklady výrobcu. Ďalšie informácie poskytuje centrálna kancelária a predajný úrad, Budapešť."

Za zmienku určite stojí, že Titanit bol použitý aj pri rozbíjaní starého opevnenia pri mestskej veži v Trenčíne. Podnik sa však aj napriek ozdravovaniu nepodarilo zachrániť. Neúspešných projektov bolo v Trenčíne viac. Prelomovým rokom bol pre Trenčín až rok 1906.

Až vtedy sa úspešne presadili bratia Tiberghienovci zo severofrancúzskeho mesta Tourcoingu (dodnes sa v tomto meste vyskytujú obyvatelia s menom Tiberghien). Ich zámerom bolo postaviť v Uhorsku továreň na spracovanie vlny. V roku 1905 dohodli v Budapešti finančnú pomoc a rôzne úľavy, či daňové výhody. Stavba mala začať 6 mesiacov od podpísania zmluvy a dokončená mala byť do júna 1907. Zástupcovia budúcej továrne od začiatku roka postupne prechádzali mestá v hornom Uhorsku. Od Košíc až po Nové Mesto nad Váhom. Nakoniec sa rozhodli pre Trenčín, kde svoju významnú úlohu zohral nový župan Smialovský (ten, čo v roku 1890 kritizoval absenciu priemyslu). Vo svojom volebnom programe mal industrializáciu a tiež mal dobré styky s vládou. O podpore stavby sa 22. mája 1906 pre jeho presvedčivé vystúpenie ani nerokovalo. Stavať sa začalo na konci roka.

03_tiberghien_merina_trencin.jpg

Zdroj: z knihy Vlastivedná monografia, foto: M. Strieženec

V marci 1907 sa začalo s inštaláciou strojov a začali sa zaúčať prvé tkáčky. Z Francúzska do Trenčina prichádzali prevažne staršie a opotrebované stroje. V roku 1914 mala továreň 13134 vretien, 294 krosien. V toku 1913 v nej pracovalo 620 zamestnancov. Polovicu produkcie predávala Uhorskej monarchii a druhú polovicu rakúskej časti. Sklady mala v Brne, Budapešti, Temešváry (Západné Rumunsko) a v Záhrebe. Fotografie z interiéru továrne sa mi získať nepodarilo. Snáď nejaké existujú. Našiel som však staré fotografie z továrne, ktorá spracovávala vlnu vo francúzskom Tourcoingu. Keďže aj prvé stroje pochádzali z Francúzska, mohlo to aj v Trenčíne vyzerať podobne ako na nasledujúcej fotografii.

tovaren_na_vlnu_francuzsko.gif

Továreň na vlnu, Francúzsko. Obdobie na prelome 19. a 20teho storočia. Viac fotografii a starých pohľadníc by sme našli v knihe venujúcej sa spracovaniu textilu v Severovýchodnom Francúzsku. Zdroj: notreloft.com

01_pod_sokolice_trencin.jpg

Celkový pohľad na časť kasární a rozrastajúci sa priemyselný areál. Medzi pôvodnými budovami kasární a priemyselným areálom je viedieť nízke objekty vtedajšej vojenskej nemocnice. Zdroj: archív Trenčianskeho múzea

02_tiberghienka_trencin.jpg

Detailnejší pohľad na priemyslovú časť. Vydavateľ: Prague JKO

Výrobky z „tiberghienky“ (bývalá Merina) nemali špičkovú kvalitu, no to sa pri cieľovej skupine ani nevyžadovalo. Výrobnú škálu tvorili hlavne jednoduché, farebné látky pre vidiecke obyvateľstvo a strednú vrstvu. Francúzi boli v začiatkoch zastúpení od vedúcich úradníkov až po majstrov. Aj ženy, ktoré zaúčali prišli z Francúzska. Niektorí sa v Trenčine usadili natrvalo. Zaujímavý je aj postreh z roku 1908, kde sa firma pokúšala nalákať „inteligentné dievčatá z lepších rodín“. Keďže mestské dievčatá považovali takúto prácu za dehonestujúcu, neuspeli.

Tiberghien_Trencin_cca1925.JPG

Pre porovnanie. Prvý záber je z medzivojnového obdobia, okolo roku 1925. Dnes v spodnej časti fotografie stojí OC Max. Z pôvodných domov popri ulici zostali len dva. Vydavateľ: neznámy

Tiberghien-Merina_Trencin_2008.jpg

Druhý záber z roku 2008. Časť z pôvodných budov naozaj ešte stojí. Aj vila pri kruhovom objazde stojí dodnes.

reklama_tiberghien_trencin.jpg

Prikladám pre zaujímavosť dobovú reklamu z kuchárskej knihy, vydanej Mestským ženským spolkom v roku 1944. Z reklám v knihe patrí k tým najväčším.

Za zmienku určite stojí aj areál parnej píly, ktorú je možné vidieť za továrňou Tiberchien. Píla spracovávala vyťažené drevo zo severozápadných svahov Inovca od roku 1912. Nielen píla, ale ja pozemky (lesy) patrili budapeštianskej spoločnosti Hazai Erdöipar Részvény T. Gözfürésze. Jej zámerom bolo drevo rýchlo vyťažiť a maximalizovať tak svoj zisk. Pre rýchlu a čo najefektívnejšiu dopravu bola z tohto areálu vybudovaná úzkorozchodná železnica. Mala rovnaký rozchod (760 mm) ako napr. Čiernohronská železnica v Čiernom Balogu a viedla cez Trenčín, Tr. Turnú, Tr. Stankovce, Soblahov, Mníchovú Lehotu a Selec. Dodnes je zachované trasovanie mosta pri Soblahove a napríklad úsek nad Mníchovou Lehotou sa využíva ako lesná cesta. Počas 1. sv. vojny tu pracovali ruskí aj rumunskí vojnoví zajatci. Drevo spoločnosť vyvážala do Maďarska, Rakúska, Švajčiarska a Nemecka. Po vzniku 1. ČSR preložila spoločnosť svoje sídlo do Trenčína a zmenila názov. V roku 1928 bola časť úseku železničky prerušená, neskôr bola zastavená aj samotná píla a drevo sa od 1930 predávalo priamo v horách. Rok 1931 znamenal koniec železničky. V miestach, kde kedysi stála píla je dnes areál spoločnosti Trens. V roku 2012 uplynie sté výročie od vzniku úzkorozchodnej železničky. K tejto príležitosti sa pripravuje aj publikácia zaoberajúca sa železničkou. Myslím, že to bude zaujímavé čítanie.

1930_pila.jpg

V popredí je možné vidieť továreň Tiberghien a za ňou je vidieť spomínanú pílu, ku ktorej viedla úzkorozchodná železnička. Vydavateľ: Prague JKO

trencin_1927_pila.jpg

Iný záber na danú lokalitu o niekoľko rokov neskôr. Vydavateľ: foto Tatra

pila_trencin_1912.jpg

Detailnejší pohľad. V popredí a aj na pravej strane fotografie je viedieť koľajnice a vozne úzkorozchodnej trate. Fungovala takmer 20 rokov. Dnes už by sme po nej v Trenčíne asi veľa nenašli. Zdroj: ReVUe Trenčín

Osudy ľudí, ich úspechy, neúspechy, pohnútky doby. Niečo sa dá vyčítať zo starých pohľadníc, fotografii, z archívov, písomností, korešpodencie, no mnohé príbehy si väčšina starých ľudí berie so sebou do hrobu. Tým sa končí aj možnosť uchovať niektoré skúsenosti, postrehy a aspoň čiastočne zaznamenať pohnútky doby. V Trenčíne už asi nežíjú ľudia, ktorí by si pamätali dožívajúcu monarchiu. Ešte však žijú ľudia, ktorí si túto časť našej (áno, aj našej) histórie pamätajú z rozprávania svojich rodičov. Aké by však mohlo byť rozprávanie starých Trenčanov, ktorí zažili Rakúsko - Uhorsko a aj neisté pomery v novovnikajúcej 1. Česko-Slovenskej republike? Nestálo by za to, pokúsiť sa "zachrániť" tieto spomienky aj pre ďalšie generácie? Možno by stačilo osloviť domovy dôchodcov, uverejniť výzvu v miestnych novinách, v regionálnej televízií. Som presvedčený, že by nemuselo ísť o finančne náročnú záležitosť. Možno by sme boli sami prekvapení, aké zaujímavosti by nám inak zmizli v nenávratne. Čas totiž neúprosne beží...

Ešte raz by som chcel upozorniť, že články venujúce sa starému Trenčínu nemajú za cieľ nahrádzať serióznu prácu pracovníkov múzea ani historikov. K tomu slúžia vydané vlastivedné monografie a ďalšie cenné knihy, ktoré sa touto problematikou zaoberajú. Objavil sa toziž názor, že: ludia, ktori sa tvaria ako najvacsi Trencania - a aj Vy - v skutocnosti nevedia o Trencine takmer nic, ale recnit o tom budu ako najvacsi znalci. Uznávam, že o svojom meste viem ešte stále velmi málo, no rozhodne sa nechcem tváriť ako „najväčší znalec.“ To prenechám luďom, ktorí v tejto oblasti už niečo dokázali. Mojim cieľom je tak trochu vzbudiť aj u mladšej generácii záujem o svoje mesto a o jeho naozaj zaujímavú históriu.

Použitá literatúra:

Ján Hanušin, Trenčín na starých pohľadniciach, Dajama, 2. vydanie, 2005

Milan Šišmiš, Trenčín – Vlastivedná monografia 2, Alfa-press, 1996

Časopis ReVUe Trenčín, rok 2008

 

Videozáznam z 1. verejnej diskusie o budúcnosti trenčianskeho nábrežia si môžete pozrieť na tejto stránke.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.


Už ste čítali?